Strečnianska mašľa … 25 km trail v oblasti Strečna, prevýšenie +1 700 m. Moja tretia účasť na tomto preteku (5:17:18 v roku 2019 a odstúpenie v roku 2021). Vzhľadom na moje posledné bežecké súťažné výkony (Devín – Bratislava, Štefánik trail 22 km, Banskobystrický polmaratón) a tiež na môj aktuálny stav kondície, som si v dňoch pred štartom a aj tesne pred ním, bez akéhokoľvek preceňovania alebo podceňovania povedal, že som schopný dosiahnuť čas medzi 4hod a 4hod 15min. Ale ….
Moje preteky v repríze:
Futbalový štadión Strečno (štart) – Javorina (1. kontrolný bod – občerstvenie) : 6 km, prevyšenie 680 m)
Ešte predtým, ako sa ozve výstrel na odštartovanie pretekov, s mojou bežeckou parťáčkou Veronikou vtipkujeme a smejeme sa, akoby sme chceli zahnať stres, ktorý sa na nás postupne lepí. Vieme, že sú to ťažké preteky, ale ani to Veronike nezabránilo vyhrať ich v roku 2021! Pokiaľ ide o mňa, ja som ich vtedy musel po dvoch tretinách vzdať kvôli silnej bolesti ľavého kolena.
Go!! Podľa očakávania sa Veronika odo mňa vzďaľuje už po prvých metrov. Neuvidím ju až do cieľa😊. Po asi 1 km rovinatých úsekov popri Váhu sa asfaltová cesta vedúca k hradu dvíha, ale ja sa až ku tejto perle s krásnym výhľadom do údolia nedostanem. Keď obídem zákrutu, vchádzam do lesa a už od úvodných metrov len kráčam, zapieram sa o paličky. Pre mňa (a vlastne aj pre mnohých ďalších) je nemožné bežať, pretože svah je príliš strmý. Flashback o pár hodín späť: keď sa ma deň predtým v pizzerii, čakajúc na tanier lososových cestovín (mňam mňam), môj priateľ Pavol Albrecht – Pali, (dodávam, že 68 ročný bežec) telefonicky opýtal, aká je moja taktika na tieto preteky, povedal som mu jednoducho: „Pali, budem tvojím tieňom!“ A presne to sa aj stalo. Počas prvých kilometroch stúpania sa ho držím, ako keď sa cyklisti snažia držať najlepšieho vrchára v prvých šnúrach v Alpách počas Tour de France. Pali sa v týchto horách dokonale vyzná. Po úvodnom stúpaní s dobrým pocitom zvyšujem tempo a kombinujem beh a rýchlu chôdzu až k prvej občerstvovacej stanici na Javorine. Do tejto chvíle mám prekonaných prvých 6 km za 59 min. Predo mnou je ešte 19 km. Doprajem si pár minút odpočinku. Dám si pohár vody, tabletku magnézia a kúsok melónu. Zrazu počujem známy hlas: „Pán Rogasik, vitajte!“ Vidím, že starosta obce Strečno, pán Štadáni, manažuje kontrolný bod a občerstvenie na Javorine. „Dobré ráno, pán starosta, ako sa máte ?“ odpovedám mu s úsmevom. Opúšťam Javorinu, práve keď na občerstvovačku prichádza Pali.
Javorina – Minčol: 3,80 km, prevýšenie + 442 m / – 58 m
Vydávam sa na ďalší výstup, ktorý ma zavedie na Minčol vo výške takmer 1400 metrov. Mám pred sebou náročný terén, cesta je posiata kameňmi a koreňmi. Úzkou cestičkou sa nás plahočí niekoľko za sebou. Svah je veľmi prudký. Napriek tomu sa snažím stúpať svižným tempom, stále sa cítim fyzicky aj psychicky dobre. Kým sa dostávam na hrebeň, hmla hustne a s ňou klesá teplota. Tričko mám mokré od potu a je mi trochu chladno. Nezdržiavam sa, pretože aj tak toho nie je veľa vidieť. Len trochu dopĺňam energiu pred začiatkom zostupu do Višňového, o ktorom viem, že nebude jednoduchý. Na Minčol som prešiel niečo cez 10 km za 1 hod. 50 min, stúpanie okolo 1 000 m! S touto prvou časťou preteku, najťažšou (aspoň na papieri), som spokojný. Odchádzam z Minčolu, Pali ešte neprišiel. Dúfam, že je v poriadku.
Minčol – Višňové: 6,45 km, + 6 m / – 891 m
Prvých pár kilometrov zjazdu je desivých. Trať je síce široká, ale nestabilné kamene rôznych veľkostí a vyčnievajúce korene ma nútia k obozretnosti. Navyše svah je skutočne krkolomný. Prvých pár metrov zostupujem veľmi opatrne, ustupujem nabok, aby som nechal prejsť tých, ktorí sú rýchlejší ako ja. Ich „ďakujem“ ma poteší. Naozaj neviem, ako sa im darí ísť dole takou rýchlosťou. Buď sú na takýto terén zvyknutí, alebo sú tak trochu šialení, a u niektorých sa určite jedná o kombináciu oboch týchto faktorov. Ja neriskujem, nemám čo získať, nebudem medzi poprednými pretekármi. Mojím cieľom je dosiahnuť lepší výsledok ako pri mojej prvej účasti. A keďže som až na Minčol šiel dobre, nemusím sa až tak ponáhľať. Ale možno som len príliš opatrný. Pod nohou sa mi zrazu odvalí kameň, strácam rovnováhu a padám, pričom pád brzdím ľavou rukou. Viac strachu ako škody, len mierne boľavý prst. A to som ešte len na začiatku zostupu … Trochu sa na seba hnevám, nedokážem zbehnúť z tohto svahu, musím sa to ešte naučiť. Opýtam sa mojej parťáčky Veroniky, určite mi bude vedieť poradiť. Našťastie po niekoľkých kilometroch kamene a korene ustúpia lepšiemu povrchu a miestami aj tráve. Som schopný nasadiť o niečo rýchlejšie tempo, aby som sa dostal k ďalšiemu občerstveniu. Náročnosť pretekov sa začína stupňovať aj vďaka vyššej teplote. Zatiaľ bežím 2 hod. 42 min. Je takmer 11:15 a slnko začína poriadne páliť. Preteky pokračujú v otvorenom teréne. Chystám sa opustiť Višňové, keď prichádza Pali. Čakám na neho, aby som ho pozdravil a zistil, ako sa mu darí. „Som v poriadku. Pokračuj, Didier, ide ti to dobre,“ hovorí mi, sotva sa nadýchne. Jeho povzbudenie ma zahreje pri srdci. Do cieľa zostáva niečo vyše 8 km. Črtá sa však posledná prekážka. „Uvidíme sa neskôr, Pali,“ lúčim sa s ním. Myslím tým, že sa uvidíme v cieli. Opúšťam Višňové, je 11:20.
Višňové – Špicák: 6,95 km, + 406 m / -312 m
Od prvých metrov po opustení občerstvenia vo Višňovom sa necítim dobre. Bolesti žalúdka sa s pribúdajúcimi minútami menia na kŕče. Do kelu! Čo sa deje? Urobil som nejakú chybu? Musím ísť ďalej! Doterajšia radosť z behu sa pomaly, ale isto vytráca. Striedam pomalý beh s rýchlou chôdzou. Myslel som si, že zabehnem dobrý čas, medzi 4h a 4h 15min., ale … omyl! Niektorí bežci nie sú ďaleko, snažím sa ich dobehnúť, ako sa len dá. Našťastie cez Stráňany vedie hlavná cesta smerom dole, a to mi vyhovuje. Aspoň na chvíľu si môžem trochu vydýchnuť. Ale nasledujúcich niekoľko kilometrov ide až do lesa dlhé, aj keď mierne, stúpanie a ja sa už trápim. Som čoraz viac unavenejší. Dva alebo trikrát si dávam krátku prestávku, opieram sa o paličky, hlava sklonená dolu. Moja poloha znepokojuje niektorých bežcov a pýtajú sa ma, či som v poriadku. „Chlapci, som ok, ďakujem“. V skutočnosti sa necítim dobre a v mysli riešim otázku : mám to vzdať ako v roku 2021? Nech to trvá akokoľvek dlho, tentokrát do cieľa dôjdem. Nevzdávam sa! Ovlažím si hlavu vodou a opäť sa vydávam na cestu. Na úpätí druhého stúpania, kratšieho na Minčol, ale rovnako strmého, sa vydýcham a dám si pár glgov vody. Idem ďalej. Na necelom kilometri ma čaká prevýšenie 142 m. Stúpam postupne po menších úsekoch, pretože nie je možné, aby som to zvládol naraz. K rozhľadni na Špicáku sa striedajú zrázy a stúpania. Mám už toho dosť, neviem sa dočkať, kedy sa tieto preteky skončia. Bolesť ma chvíľami núti ticho sa zvíjať v kŕčoch, keď zrazu za sebou zachytím kroky a dych bežca. Zastavím, uhnem nabok, aby som ho nechal prejsť, a … Pali! Je to neuveriteľné, podarilo sa mu dobehnúť ma. Super, Pali! Predbehne ma a pokračuje svojím tempom. Už ho viac na trati neuvidím. Prichádzam k rozhľadni, vypijem pohár kofoly, dávam si krátku prestávku a idem dolu svahom do Strečna.
Špicák – Futbalový štadión Strečno (cieľ), 2, 40 km, +7 m / – 273 m
Po niekoľkých pošmyknutiach som radšej opatrný. Bežci ma opäť predbiehajú. Je mi to jedno, už ma nezaujíma čas, kedy dobehnem do cieľa. Posledný kilometer popri Váhu zdolávam v pokojnom tempe. Cieľovú čiaru som prekročil s časom 4h 38min. Som vyčerpaný, znechutený, nahnevaný na seba… Pali, ktorý prišiel 15 minút predo mnou, a jeho manželka ma pozdravia, a ja im bez slova zamávam. Veronika mi ide oproti, chce ma privítať. Hovorím jej nie, teraz nie. Podľa zachmúreného výrazu mojej tváre hneď vidí, že nemám dobrú náladu. Potrebujem byť pár minút sám, bokom od všetkých ostatných. Uvoľňujem si svaly a aj myseľ na okraji futbalového ihriska a vraciam sa späť, aby som našiel Veroniku. „Už nikdy viac! Je po všetkom! Tieto preteky nie sú pre mňa. Už sa na nich nezúčastním,“ poviem jej rázne. Vezmem si ďalší pohár ľadovej kofoly a sadnem si za stôl. Nemôžem jesť. Bolesti v žalúdku sú menej silné, ale stále prítomné. Po niekoľkých minútach zablahoželám Palimu k výkonu a pozdravím jeho manželku. Potom už odchádzam k môjmu autu pripravený na cestu domov. Veronika sa ku mne pridá o niekoľko minút neskôr. Cestou do Žiliny sa rozprávame o priebehu môjho behu. Veronika rýchlo príde na to, kde som urobil zásadnú chybu…
***
Ako sa hovorí, človek niekedy musí robiť chyby, aby sa poučil. Moje sklamanie z preteku netrvalo dlho. Budúci rok, ak všetko pôjde dobre, vrátim sa na štart Strečnianskej mašle na 25 km. Verím, že už neurobím žiadnu chybu týkajúcu sa stravovania na občerstvení. A ak zbehnem svah do Višňového o niečo rýchlejšie, možno sa mi podarí zlepšiť si svoj čas v cieli.
Priatelia, uvidíme sa v júni 2024!
Didier Rogasik
Francúzske veľvyslanectvo na Slovensku
PS: veľká gratulácia organizátorom a dobrovoľníkom za parádne zvládnutie preteku.
